Od zámkov na Loire do Bretónska

17. 7. - 1. 8. 2013

Zámky na Loire sú turistickým lákadlom, ale naším hlavným cieľom bol - Bretónsko. Bretónsko so svojimi prílivmi a odlivmi, tak nezávislými od civilizácie, sa stalo mojou srdcovou záležitosťou pred dvoma rokmi. S oceánom, ktorý dvakrát denne vyumýva pláže, či sa to ľuďom páči alebo nie. So Smaragdovým pobrežím, ktoré ma prekvapovalo za každého počasia. V roku 2011 sme tam strávili len štyri dni. A podľa cestopisných sprievodcov sme najzaujímavejšie kúty Bretónska ani nestihli navštíviť. Naša dovolenka musela byť v čase splnu alebo novu. Vtedy je vraj Slnko, Mesiac a Zem v jednej línii. A príťažlivá sila Slnka a Mesiaca sa zväčší, čím dôjde k najvyššiemu zdvihnutiu hladiny.

Chcela som opäť vidieť, ako more zapĺňa pláže, malé prístavy. Ako sa lode, ležiace v bahne, začínajú znova hojdať na vode. 

Vo všetkých sprievodcoch sú fotografie z Pobrežia ružovej žuly. Fascinujúce. Toto slovo výraznejšie vstúpilo do môjho slovníka pred dvoma rokmi. Zapríčinilo to, pre mňa tak nepochopiteľné, dýchanie mora. Klesanie a stúpanie morskej hladiny.

V texte bedekra Francie je napísané, že za jedno z najkrajších pobreží sa považuje Côte de Granit Rose. Vďaka skalám z ružovej žuly, miernemu podnebiu a širokým piesočnatým plážam. Tým bolo rozhodnuté. Chcela som vidieť ružové skaly, široké piesočnaté pláže a túžila som po miernom podnebí. Radšej chladnejšom ako príšerné horúčavy nad tridsaťpäť stupňov. 

Cesta do Bretónska nie je pre nás už jednoduchá. Vyžaduje si aspoň dve prenocovania. Prvé sme mali vybavené v Nemecku. Asi o trištvrte na deväť sme dorazili na okraj Günzburgu. Náš penzión bol po pravej strane - "Zum 8-mädchenhaus". Raňajky sme si objednali na ôsmu. Doris (majiteľka) nás usadila pri poslednom voľnom stole. Pod rodostrom rodiny Langenmeir. Z neho som sa dočítala, že v dome naozaj žilo osem dcér. Na stole sa ihneď po našom príchode objavili jogurty. Jeden ananásový a jeden višňový. Potom nasledovalo maslo, med, lekvár, štyri druhy salám, syr, malý čokoládkový keksík. A čerstvý, rozvoniavajúci chlieb. Doris sa nás ešte prišla spýtať, či chceme čaj, kávu, čokoládu alebo mlieko. A ešte sa spýtala na niečo, čo som si nevedela preložiť. Zrazu si len najskôr priložila lakte k telu, sklonila hlavu nabok, začala vydávať zvuky "ko-ko-ko" a mávať pri tom zahnutými lakťami.

"Ivko, pýta sa nás, či chceme vajíčko."

Ivko vajíčko nechcel, ale ja som okrem iného aj vajíčková.

Z Günzburgu sme sa vydali ka nášmu ďalšiemu cieľu. Samozrejme - s plánovanými zastávkami. a jedna z nich bol pamätník pri Verdune. Ani v Rakúsku, ani v Taliansku, ani v Čechách a už vôbec nie u nás, sa nestretávame s takou úctou k tým, čo zahynuli pri oslobodzovaní krajiny.

Mort pour la France. Mort pour la Patria.

S týmito nápismi sme sa stretávali nielen pri Verdune, Cormicy, Ambleny, Sillery, Chartres, pri Víťaznom oblúku v Paríži. Stretávali sme sa s ním na všetkých vojenských cintorínoch, ktoré lemovali našu cestu. Boli ľahko rozpoznateľné. Naďaleko bolo vidno čeveno-modro-bielu neporušenú, neprešedivenú, vejúcu zástavu. Nad čerstvo pokoseným trávnikom, v ktorom bolo zasadených more krížov.  

Monumentálny pamätník nad poliami pätnástich tisícov bielych krížov začali stavať v roku 1920. Prví návštevníci ho uvideli po dvanástich rokoch. Na stotridsaťsedem metrovom priečelí sú názvy miest z celého sveta, ktoré prispeli na jeho výstavbu. Vo vnútorných priestoroch z ružovej žuly sú mená a vek tých, ktorých sa podarilo identifikovať. Devätnásť, dvadsať, dvadsaťjeden roční mladí muži. Pritom tú ležia mnohí, ktorých mená zostali inconnu – neznáme. Ktovie, prečo nie sú ani takéto pamätníky dostatočným dôvodom k tomu, aby sme chceli žiť v mieri? Pri Verdune padlo sedemstotisíc vojakov v bojoch, ktoré trvali desať mesiacov.

Bolo takmer štvrť na sedem, keď sme s Ivom vychádzali z pamätníka a ešte raz sme sa pozreli na to množstvo bielych krížov pred nami. Dobrú chvíľu sa niesla naša cesta v tichu. Obaja sme premýšľali o mieste, z ktorého sme práve odchádzali. Potom som si nechala porozprávať o Maginotovej línii, ktorej pamätník sme uvideli po ľavej strane cesty. Stále ma dokáže môj manžel prekvapovať svojimi vedomosťami o veciach, o ktorých ja nemám ani tušenia. Bol to vraj svojho času najväčší systém opevnení na svete. Mal chrániť Francúzov pred Nemcami.

Naše ďalšie prenocovanie sme mali dohodnuté v malej dedinke Deuxnouds aux Bois. Naľavo od kostola som zbadala dom s modrými okenicami – Le Ciel Bleu. Modré nebo. Jeho majiteľmi boli Fred a Annemarie a ich penzión bol ešte len v zárodku. Naša izba mala názov Le Tilleul (lipa) a bola veľmi netradičná a úsporná. Dnes, keď si na internete pozerám ich penzión, musím konštatovať, že sa im podarilo ponechať dušu, ale komfort určite vylepšili.

Cestou do Bretónska sme mali v pláne pozrieť si pár zámkov na Loire, ktoré sú súčasťou francúzskeho kultúrneho dedičstva a zároveň sú reprezentantom francúzskej renesančnej architektúry. Za základňu sme vybrali penzión "Le Buisson" v Mosnes. Našou domácou bola Marie-France. Pri vchode si Ivo všimol otvorenú návštevnú knihu, v ktorej bol vložený text v slovenčine. O vankúšoch, o čase raňajok, o kuchynke, o terase. Aj o odkódovaní bránky. Už z mejlov som vedela, že priamy rozhovor s Marie-France bude odkázaný na mimiku, gestikuláciu a medzinárodne známe slová. My sme hovorili plynulou slovenčinou a Marie-France plynulou francúzštinou. Ale vždy sme sa dohodli na všetkom. V Le Buisson sme získali príjemné zázemie na 3 noci.

K dispozícii sme mali priestrannú izbu s veľkou kúpeľňou, raňajkovú miestnosť a vonkajšiu plne vybavenú kuchyňu so sedením. Po dva večery zároveň s nami večerali dva manželské páry z Rennesu a Marie-France nám okrášľovala a ochucovala našu večeru rôznofarebnými kvietkami, najmä kapucínkami, z vlastnej záhrady.

Pri raňajkách sme sa dozvedeli, že Rennesančania prišli kvôli potravinovému trhu, ktorý sa pravidelne koná v neďalekom Chaumonte. Večerná návšteva im podľa všetkého veľmi neprospela, pretože pri raňajkách takmer nič nejedli, ťažko komunikovali aj s Marie-France a ich tváre nemali zdravú farbu.

Po raňajkách sme sa cez Chaumont vybrali smerom k Blois. Ďalšiemu mestu s kráľovským zámkom na Loire. Ale tento zámok nepatril k našim cieľom. Už pri vjazde bol pohľad na mesto natoľko impozantný, že nás prinútil neďaleko zaujímavého mosta zaparkovať. Z tabuľky upevnenej na stĺpiku mosta sme sa dozvedeli, že kamenný most je pomenovaný po Jacquesovi Gabrielovi. Architektovi, ktorý viedol jeho stavbu v prvej polovici osemnásteho storočia. Na druhej strane mosta bolo vidno domy a uličky starého mesta, nad ktorým vyčnievala katedrála. Necelá štvrťhodinka prechádzania sa po nábreží nám stačila na to, aby sme sa rozhodli, že do Blois určite prídeme. 

Sobotňajší plán nás viedol do zámku Chambord. V prvom rade sme chceli na vlastné oči vidieť jeden z najmonumentálnejších kráľovských zámkov. Dal si ho postaviť kráľ František I. Anglický spisovateľ amerického pôvodu Henry James, ktorý vo svojich dielach veľmi často porovnával európsky a americký spôsob života, o ňom povedal: "Tento zámok je naozaj kráľovský – kráľovský svojou veľkosťou, veľkolepou atmosférou a ľahostajnosťou k bežným veciam." Kráľ František I. vraj dokázal presvedčiť aj Leonarda da Vinci, aby pre tento zámok navrhol zvláštne schodisko v tvare dvojitej skrutky. Tí, ktorí po ňom vystupujú hore, sa nemôžu stretnúť s tými, čo schádzajú dolu. Pre dobu chcených mileniek a nechcených manželiek to bola určite dôležitá prednosť zámockých priestorov.

Společník cestovatele Francie odporúča návštevníkom vyjsť na zámocké strešné terasy. Píše o nich, že siluety vežičiek je možné prirovnať k malebným uličkám mesta, ktoré lákajú svojich návštevníkov na prechádzky a z ktorých je prekrásny výhľad na park a riečku okolo zámku.  

Zo zámku Chambord sme vybrali k ďalšiemu zámku. Zámku Chenonceau. Francúzsky spisovateľ Gustave Flaubert o ňom povedal, že sa vznáša nielen vo vzduchu, ale aj na vode. Hovorí sa o ňom aj ako o zámku šiestich dám.

Diana z Poitiers okrem návrhu záhrady dala postaviť šesťdesiatmetrový most s oblúkmi cez rieku Cher. Katarína Medicejská dala na moste vybudovať presvetlenú podlhovastú tanečnú sálu, v ktorej usporadúvala rozmarné zábavy. Medzi jej hostí vraj patrili aj tranvestiti. 

V nedeľu predpoludním sme sa vybrali do Blois a vybrali sme sa priamo k zámku. Nezašli sme však ďaleko. Uprostred námestia stálo pred zámlpm desať nádherných naleštených veteránov. Kabrioletov. Červených, bielych, čiernych, modrých. Jeden krajší ako druhý. Ani ma neprekvapilo, že sa Ivo pri nich zabudol.

Ja som sa vybrala do zámku, ale dozvedela som sa, že ďalšia prehliadka má byť až o hodinu. Nepremohla ma ani zvedavosť vidieť na vlastné oči kabinet Kataríny Medicejskej obložený drevenými panelmi, v ktorých sú ukryté tajné skrinky. Katarína Medicejská si v nich údajne schovávali jedy, ktorými vraj likvidovala svojich nepriateľov. Obdobie renesancie bolo dosť kontroverzným obdobím. Na jednej strane rozvoj a podpora všetkých druhov umenia. Rozvoj ducha a filozofického myslenia. Rozvoj vedy. Na druhej strane veľmi uvoľnený, až dekadentný spôsob života. Nič nové a ani staré pod slnkom.

Ivo sa potešil, že neplánujem návštevu zámku.  Od kabrioletov sme sa začali v tieni stromov, po pravej strane námestia, pomaly presúvať na jeho dolnú časť. Zrazu som len začula pravidelné kovové údery, spojené so strašidelne znejúcou hudbou. Hrozivé zvukové efekty, podporené rytmickými údermi do plechu, vychádzali z dolného konca námestia, ku ktorému sme sa blížili. Vtom sa začali otvárať veľké okná na prvom a druhom poschodí, hudba silnela a z okien sa pomaly vysúvali podlhovasté medené hlavy drakov s hrozivými malými očkami. Nie jedného draka, nie dvoch, ale až piatich. A nielen hlavy, ale aj obrovské pazúry. Draky otvárali obrovské tlamy s obrovskými zubami, vydávali pritom strašidelné zvuky, kývali sa zo strany na stranu. Z podkrovia nad druhým poschodím sa začal vysúvať obrovský chvost. Po pätnástich minútach začali vťahovať do domu najskôr svoje pazúry, potom hlavy a nakoniec aj chvost. Ešte chvíľu bolo počuť plechové údery, pričom sa zatvárali všetky okná. Pred domom bola vitrína, v ktorej boli umiestnené informácie. Stáli sme pred Maison de la Magie Roberta-Houdiniho. Z vysokého podstavca sa na nás díval samotný autor moderného kúzelníctva. Fascinovali ho mechanické hračky a mágia, až sa nakoniec venoval len vymýšľaniu nových a nových kúziel. Narodil sa v Blois, takže nie je čudo, že práve tu bolo v roku 1966 na jeho pamiatku založené múzeum a divadlo mágie. Les Dragons (draci) pozývajú hostí na predstavenia, ktoré sa v múzeu odohrávajú.

Gotickej katedrála svätého Ľudovíta v Blois a jej zrkadlový odraz v Loire. 

Z Blois sme sa vybrali do Beaugency. V sprievodcoch sa o tomto mestečku píše, že sa rozprestiera na brehu Loiry a z jej brehu je práve v týchto miestach najromantickejší výhľad. Po zaparkovaní sme sa vybrali k rieke. Cez námestie Saint-Firmin. Na hornej strane obdĺžnikového alebo skôr trojuholníkového námestia si Ivo fotografoval Janu z Arcu. Priznám sa, že táto panna "počujúca hlasy", mi nie je príliš sympatická. Ani ako historická postava, ani ako hlavná postava filmov, divadelných hier a opier. Nad jej sochou stojí po ľavej strane veža, v ktorej je umiestnená zvonkohra. Vraj trikrát denne vyhráva detskú pesničku z pätnásteho storočia "Orléans, Beaugency, Notre-Dame de Cléry, Věndome". V pesničke sa hovorí o tom, že po storočnej vojne zostali vtedajšiemu najstaršiemu kráľovskému synovi len tieto štyri panstvá.

Z námestia Sain-Firmin sme sa vybrali k neďalekej Loire. Nábrežie bolo ukryté pod obrovskými platanmi. Na trávnatom nábreží, zvažujúcom sa k rieke, ležali zo dve - tri dvojice. Aj my sme sa uložili do trávy a odtiaľ sme pozorovali najromantickejší výhľad na lenivo tečúcu širokú rieku. Po ľavej strane sme obdivovali štyristo metrov dlhý most, postavený v dvanástom storočí na dvadsiatich troch oblúkoch. Podľa legendy staval tento most diabol, ktorý si žiadal od obyvateľov Beaugency ich duše. A oni mu dali mačky. Preto "bóžensanov" volajú mačkármi. Možno preto, že je to diablov most, tak nad tretím pilierom postavili pre pútnikov kaplnku svätého Jakuba.

Z Beaugency sme sa rozhodli aspoň na chvíľu zastaviť sa v Amboise. Hoci sme tušili, že návštevu zámku nestihneme. Väčšia časť cesty do Amboise bola úžasná. So skvelými výhľadmi na Loire. Pred pol šiestou sme vchádzali na most, vedúci do ďalšieho kráľovského mesta ponad kúsoček Íle d´Or - Zlatého ostrova. Posledné tri roky svojho života tu na pozvanie kráľa Františka I. strávil aj Leonardo da Vinci. V renesančnom zámočku Clos Lucé. V kaplnke svätého Huberta je jeho hrobka s veľmi jednoduchým náhrobným kameňom. To sme sa dočítali v bedekri.

Po večernom návrate do Mosnes sme sa navečerali, ja som vliezla do kúpeľne a potom som bezvládne padla do postele. Veď sme mali za sebou náročný deň. Blois, Beaugency, Amboise. Autom sme šli necelých stopäťdesiat kilometrov, ale čo sme sa nachodili pešo. Bola to však deň našej rozlúčky so zámkami na Loire. Ráno sme sa rýchlo pobalili a po raňajkách sa rozlúčili s Marie-France.

Večer, pár minút pred ôsmou, sme zaparkovali našu fabiu v bretónskej obci Tonquedec. Vo dvore "La Kérandière" u Janine a Richarda Koenigovcov. Už pri našom príchode sme si všimli, že dom Koenigovcov je mimo dediny. Preto nás nikto a nič nás nerušilo.

V utorok sme sa rozhodli navštíviť Perros  Guirec.