Toskánske hmly (2015)

18. - 28.5.2015

V pondelok 18. mája 2015 sme sa vydali na cestu do Toskánska. Na rakúskom odpočívadle Dreiländerecke Ivo skontroloval, či mnou navrhovaná trasa po SS13 nás naozaj zavedie do talianskej dedinky Terzo, kde sme mali zabezpečené tranzitné ubytovanie.

Raňajší pohľad z okna nám pripomenul, že Terzo je uprostred alpských masívov.

V B&B "Da mamma Lo" nás čakali raňajky o pol desiatej. Na stene nad nami visel zoznam desiatich pravidiel kuchyne napísaných červeným písmom:

1. jesť spoločne, 2. vypnúť televíziu, 3. užívať si dobré jedlo, 4. hovoriť prosím a ďakujem, 5. pri stole žiadny telefón, 6. všetko jedlo je dobré, 7. nehovoriť s plnými ústami, 8. dojesť jedlo, 9. nevstávať pred dojedením, 10. pobozkať kuchárku

niekto z domácich dopísal zeleným perom:

11. jasné !

Abazzia di Pomposa je benediktínske opátstvo neďaleko dedinky Codigoro v provincii Ferrara. Jeho dejiny siahajú až do 9. storočia. Vtedy ležalo na pobreží Jadranského mora. 

Na začiatku 11. storočia vynašiel v tomto opátstve mních Guido Arezzo moderný notový záznam. A aj stupnicu do-re-mi-fa... Túto mnemotechnickú pomôcku vraj vynašiel preto, aby uľahčil výuku spevákov gregoriánskych chorálov.

V utorok o pol ôsmej večer sme zastali pri Poderucciu, našom dovolenkovom dome, s výhľadom na stredovekú Pienzu.

Erika Governi ponúka svojím hosťom štyri útulné apartmány. V jednom z nich - Il Gelsomino (jazmín) sme strávili osem dní. V kuchynke sme našli všetko potrebné, dokonca aj mokka konvičku a plnú chladničku dobrôt na prípravu raňajok. Na stole nás čakal skvelý orechovo-lekvárový koláč. Ťažký drevený stôl bol naším nielen "pracovno-študovným" stolom, ale ľahko sme ho premenili na stôl plným dobrôt a výborným červeným vínom.

Naša spálňa s posteľou pod Klimtom. Malá, ale útulná, s dostatočne veľkou skriňou a vstupom do priestrannej kúpeľne.

Bez vybaľovania batožiny sme sa s Ivom ihneď vydali fotografovať krajinu okolo Poderuccia.

Priamo z nášho dvora máme výhľad do Val d´ Orcia.

Priamo z Poderuccia sa pred nami otváral výhľad do širokánskeho zvlneného údolia Val d´Orcia. Od roku 2004 je toto údolie zapísané v zozname UNESCO ako vynikajúci príklad zachovania krajiny a jeho vplyv na ľudí nielen v období renesancie, ale aj dnes.

V stredu som vyliezla z bytu po zazvonení budíka pred šiestou hodinou ráno. Toskánske hmly neboli, ale krajina sa zobúdzla. Prvé zábery sme robili na SP (Strada Provinciale) 146 medzi Pienzou a San Quirico d´Orcia.

V diaľke sa pred nami z oparu vynáralo stredoveké Montalcino, rozložené na kopci vo výške 567 metrov nad morom. Je známe svojím vínom Brunello di Montacino.

Montisi je malebná dedinka postavená na mieste etruského pohrebiska. Dnes má približne 500 obyvateľov rozdelených do štyroch kontrád - historických obvodov.

Z Montisi sme pokračovali do Chiusure. Vyšli sme až na vrchol tejto stredovekej dedinky (401 metrov nad morom), k pozostatkom starobylej pevnosti rodiny Tolomei zo 14. storočia. 

Z najvyššie položenej terasy dedinky Chiusure je výhľad na opátstvo Monte Oliveto Maggiore. 

Siena - od baziliky San Domenico sa otvára veľkolepý výhľad na dóm Santa Maria Assunta.

od baziliky San Domenico vedie via Camporegio a vicolo del Campaccio. Ďalšími úzkymi uličkami sme sa dostali na najkrajšie toskánske námestie - aspoň podľa mňa.

Sienske námestie Il Campo je považované za jedno z najkrajších námestí sveta. Nad Palazzo Publico sa vypína 88-metrová veža Torre del Mangia. Svojou výškou je treťou najvyššou vežou v stredovekom Taliansku.

Počas predchádzajúcich rokov sme zistili. že počasie nemá veľký vplyv na to, koľko je na ňom ľudí.  Je stále na ňom čo obdivovať a k tomu všetkému vnáša do mňa (aspoň) väčšinou pokoj. V roku 2001 (keď bolo na námestí ešte možné nielen sedieť, ale aj ležať), som na ňom zaspala. Na dlažbe a pod hlavou som mala len kabelku.

Agroturismo Poderuccio sa nachádza necelý kilometer pod hradbami stredovekého mestečka Pienza. Jeho súčasťou je aj rodinná reštaurácia, v ktorej Erika Governi, spolu so svojimi rodičmi, ponúka pravú toskánsku kuchyňu s osobne robenými cestovinami.

Náš apartmán Il Gelsomino (jazmín) má vstup na pravej strane. Má 45 metrov štvorcových. Agroturismo ponúka štyri apartmány, ale my sme mali najradšej práve ten náš . jazmínový.

Priamo z cesty Strada Provinciale del Monte Amiata - SP 18 sa vchádza na malé parkovisko pred apartmánmi.

San Gimignano je mesto UNESCO. Po Via s. Giovanni sme vstúpili do stredu tohto stredovekého mestečka, ktoré je v bedekroch známe aj ako Toskánsky Manhattan. Kvôli kamenným rodovým vežiam z 12. a 13. storočia. Mestskí patrícijovia si ich budovali na obranu svojho rodu. Zároveň boli aj prejavom ich bohatstva a moci. Každý si prial mať vyššiu vežu, ako jeho sused. Pôvodne ich v meste bolo 72. Dodnes sa z nich zachovalo už len 15.

Na západnej strane Piazza del Duomo vedie širokánske schodisko k dómu Santa Maria Assunta. Častokrát na ňom sedávajú turisti, oddychujú a sledujú ruch okolo seba. V pozadí sú dve rodové veže jednej z najbohatších rodín San Gimignana rodiny Salvucciovcov. Boli postavené v 12. storočí. V jednej z nich je dnes možnosť sa ubytovať. Má 11 poschodí a na každom poschodí je jedna miestnosť o rozlohe 12 metrov štvorcových. Na prvom je obývacia izba s kuchynkou, na treťom kúpeľňa so sprchou. Na 5. a 6. poschodí sú spálne, na siedmom knižnica a na ôsmom malá toaleta a umývadlo. Na 10. poschodí je malá kuchynka. Jedenáste poschodie tvorí terasa s kamenným múrikom, z ktorej je vo výške 40 metrov 360 stupňový výhľad na krajinu.

Na Piazza del Duomo je aj lodžia nového paláca podestu. Vedľa nej je vstup do radnice. Nad ňou sa vypína najvyššia veža San Gimignana - Torre Grossa, vysoká 54 metrov.

Vo štvrtok sme sa vydali po ceste SR 2 zo San Quirica d´Orcia smerom na Montalcino. Po 6 kilometroch sme zastali pri jednom z najfotografovanejších a najfotogenickejších miest v Toskánsku. Pri kruhu cyprusov.

Z jednej strany cesty SR 2 je vidno kruh cyprusov a z na druhej strane sa rozprestierajú zvlnené polia.

Magická krajina pri Torrenieri v čase fotografickej "zlatej hodinky".

V piatok sme už o šiestej hodine ráno stáli pod hradbami Pienze a fotografovali Val d´Orcia. Ale zatiaľ sme na májové raňajšie hmly nemali šťastie. Oproti hradbám Pienzy sa v diaľke vypína do výšky 1738 metrov nad morom masív bývalej sopky Monte Amiata. Medzi Pienzou a Monte Amiatou sa rozkladá na 62 hektároch údolie Val d´Orcia, v ktorom mnohí režiséri natáčali filmy. Zeffirelli (Rómeo a Júlia, Brat Slnko, sestra Luna), Tarkovskij (Nostalgia), Minghella (Anglický pacient), Scott (Gladiátor).

V piatok sme zažili najdaždivejší deň dovolenky. Popoludní sme sa vybrali do románskeho kostola zo začiatku 12. storočia. Je súčasťou opátstva San Antimo. 

Románsky kostol je súčasťou opátstva San Antimo. Jeho jednoduchosť láka človeka na posedenie v lavici a zamyslením sa nad jeho majestátnosťou, ktorá mu necháva priestor pre seba smého.

ktovie, koľko rokov majú najstaršie olivy, ktorú sú súčasťou opátstva San Antimo. Olivové háje nás sprevádzali po celom Toskánsku. Olivové stromy začínajú rodiť prvé plody približne 7 rokov po vysadení, bohatá úroda je až okolo 20-teho roku, pričom najstaršie stromy majú až 1000 rokov. Zelené olivy sa zbierajú v októbri a novembri ešte ako nezrelé plody. Čierne olivy sa zbierajú v decembri, keď sú plody zrelé.

Naše toskánske raňajky na nádhernom stole z olivového dreva.

Sobotňajší deň sme sa rozhodli vydať do Orvieta. Opäť si pozrieť jeden z najkrajších chrámov Umbrie. Pre orvietsku katedrálu Santa Maria Assunta, postavenú v 13. storočí, je typické striedanie sivých čadičových a bielych travertínových pásov.

V polovici 14. storočia bola k chrámu pristavaná kaplnka San Brizio. Na freske znázorňujúcej Kázanie a skutky Antikrista namaľoval sám seba renesančný maliar Signorelli, ktorý je autorom veľkorozmerných fresiek zdobiacich kaplnku (v ľavom dolnom rohu v čiernom plášti a v čiernej čiapke).

Jedna z najoptimistickejších masových scén fresiek kaplnky San Brizio je Blahoslavení v raji.

Na menšej freske je znázornený Dante Alighieri. Vo svojej Božskej komédii píše o pekle, očistci a raji. A peklo, očistec i raj sú súčasťou Signorelliho výzdoby kaplnky San Brizio.

Uličky Orvieta majú svoje stredoveké čaro.

Agroturismo Terrapille bolo od Poderuccia vzdialené vzdušnou čiarou necelé dva kilometre. Práve k nemu vedie spod Pienze cyprusová aleja, na ktorej boli natáčané scény filmu Gladiátor. Gúglová mapa ju označuje "De Cypresses "The Gladiator" point".

Siensky dóm Santa Maria Assunta. Tento románsko-gotický chrám má nádherný nielen exteriér, ale aj interiér. Fasádu má z bieleho, červeného a zeleného mramoru. Jej autorom bol Giovanni Pisano (13. st.)

Tri zlaté mozaiky na jej hornom priečelí boli vyrobené v Benátkach v 19. storočí.

Skupina talianskych cyklistov pred sienskym dómom.

Dóm Santa Maria Assunta je známy aj svojou dlažbou. Jedna z najväčších dlažobných intarzií hovorí o najtragickejšej udalosti, pripisovanej vládcovi Herodesovi Veľkému. Jeho krutý spôsob vlády sa preniesol do biblickej tradície, ktorá mu prisudzuje vyvraždenie betlehémskych kojencov.

Vo vnútri katedrály sa nachádza kazateľnica vytvorená v druhej pol. 13. st. Nicolom Pisanom a jeho žiakmi Stĺpová kazateľnica je vytesaná z mramoru. Sú na nej zobrazené výjavy z Ježišovho života a Panny Márie s dieťaťom. Hlavnou dominantou interiéru sú najmä na pilieroch mramorové pásy v symbolickej bielej a čiernej farbe. Čierna a biela farba sú znakom Sieny.

na pokračovaní pracujem - doplním texty