Toskánske hmly (2015)

18. - 28.5.2015

V pondelok 18. mája 2015 sme sa vydali na cestu do Toskánska. Na rakúskom odpočívadle Dreiländerecke Ivo skontroloval, či mnou navrhovaná trasa po SS13 nás naozaj zavedie do talianskej dedinky Terzo, kde sme mali zabezpečené tranzitné ubytovanie.

Raňajší pohľad z okna nám pripomenul, že Terzo je uprostred alpských masívov.

V B&B "Da mamma Lo" nás čakali raňajky o pol desiatej. Na stene nad nami visel zoznam desiatich pravidiel kuchyne napísaných červeným písmom:

1. jesť spoločne, 2. vypnúť televíziu, 3. užívať si dobré jedlo, 4. hovoriť prosím a ďakujem, 5. pri stole žiadny telefón, 6. všetko jedlo je dobré, 7. nehovoriť s plnými ústami, 8. dojesť jedlo, 9. nevstávať pred dojedením, 10. pobozkať kuchárku

niekto z domácich dopísal zeleným perom:

11. jasné !

Abazzia di Pomposa je benediktínske opátstvo neďaleko dedinky Codigoro v provincii Ferrara. Jeho dejiny siahajú až do 9. storočia. Vtedy ležalo na pobreží Jadranského mora. 

Na začiatku 11. storočia vynašiel v tomto opátstve mních Guido Arezzo moderný notový záznam. A aj stupnicu do-re-mi-fa... Túto mnemotechnickú pomôcku vraj vynašiel preto, aby uľahčil výuku spevákov gregoriánskych chorálov.

V utorok o pol ôsmej večer sme zastali pri Poderucciu, našom dovolenkovom dome, s výhľadom na stredovekú Pienzu.

Erika Governi ponúka svojím hosťom štyri útulné apartmány. V jednom z nich - Il Gelsomino (jazmín) sme strávili osem dní. V kuchynke sme našli všetko potrebné, dokonca aj mokka konvičku a plnú chladničku dobrôt na prípravu raňajok. Na stole nás čakal skvelý orechovo-lekvárový koláč. Ťažký drevený stôl bol naším nielen "pracovno-študovným" stolom, ale ľahko sme ho premenili na stôl plným dobrôt a výborným červeným vínom.

Naša spálňa s posteľou pod Klimtom. Malá, ale útulná, s dostatočne veľkou skriňou a vstupom do priestrannej kúpeľne.

Bez vybaľovania batožiny sme sa s Ivom ihneď vydali fotografovať krajinu okolo Poderuccia.

Priamo z nášho dvora máme výhľad do Val d´ Orcia.

Priamo z Poderuccia sa pred nami otváral výhľad do širokánskeho zvlneného údolia Val d´Orcia. Od roku 2004 je toto údolie zapísané v zozname UNESCO ako vynikajúci príklad zachovania krajiny a jeho vplyv na ľudí nielen v období renesancie, ale aj dnes.

V stredu som vyliezla z bytu po zazvonení budíka pred šiestou hodinou ráno. Toskánske hmly neboli, ale krajina sa zobúdzla. Prvé zábery sme robili na SP (Strada Provinciale) 146 medzi Pienzou a San Quirico d´Orcia.

V diaľke sa pred nami z oparu vynáralo stredoveké Montalcino, rozložené na kopci vo výške 567 metrov nad morom. Je známe svojím vínom Brunello di Montacino.

Montisi je malebná dedinka postavená na mieste etruského pohrebiska. Dnes má približne 500 obyvateľov rozdelených do štyroch kontrád - historických obvodov.

Z Montisi sme pokračovali do Chiusure. Vyšli sme až na vrchol tejto stredovekej dedinky (401 metrov nad morom), k pozostatkom starobylej pevnosti rodiny Tolomei zo 14. storočia. 

Z najvyššie položenej terasy dedinky Chiusure je výhľad na opátstvo Monte Oliveto Maggiore. 

Siena - od baziliky San Domenico sa otvára veľkolepý výhľad na dóm Santa Maria Assunta.

od baziliky San Domenico vedie via Camporegio a vicolo del Campaccio. Ďalšími úzkymi uličkami sme sa dostali na najkrajšie toskánske námestie - aspoň podľa mňa.

Sienske námestie Il Campo je považované za jedno z najkrajších námestí sveta. Nad Palazzo Publico sa vypína 88-metrová veža Torre del Mangia. Svojou výškou je treťou najvyššou vežou v stredovekom Taliansku.

Počas predchádzajúcich rokov sme zistili. že počasie nemá veľký vplyv na to, koľko je na ňom ľudí.  Je stále na ňom čo obdivovať a k tomu všetkému vnáša do mňa (aspoň) väčšinou pokoj. V roku 2001 (keď bolo na námestí ešte možné nielen sedieť, ale aj ležať), som na ňom zaspala. Na dlažbe a pod hlavou som mala len kabelku.

Agroturismo Poderuccio sa nachádza necelý kilometer pod hradbami stredovekého mestečka Pienza. Jeho súčasťou je aj rodinná reštaurácia, v ktorej Erika Governi, spolu so svojimi rodičmi, ponúka pravú toskánsku kuchyňu s osobne robenými cestovinami.

Náš apartmán Il Gelsomino (jazmín) má vstup na pravej strane. Má 45 metrov štvorcových. Agroturismo ponúka štyri apartmány, ale my sme mali najradšej práve ten náš . jazmínový.

Priamo z cesty Strada Provinciale del Monte Amiata - SP 18 sa vchádza na malé parkovisko pred apartmánmi.

San Gimignano je mesto UNESCO. Po Via s. Giovanni sme vstúpili do stredu tohto stredovekého mestečka, ktoré je v bedekroch známe aj ako Toskánsky Manhattan. Kvôli kamenným rodovým vežiam z 12. a 13. storočia. Mestskí patrícijovia si ich budovali na obranu svojho rodu. Zároveň boli aj prejavom ich bohatstva a moci. Každý si prial mať vyššiu vežu, ako jeho sused. Pôvodne ich v meste bolo 72. Dodnes sa z nich zachovalo už len 15.

Na západnej strane Piazza del Duomo vedie širokánske schodisko k dómu Santa Maria Assunta. Častokrát na ňom sedávajú turisti, oddychujú a sledujú ruch okolo seba. V pozadí sú dve rodové veže jednej z najbohatších rodín San Gimignana rodiny Salvucciovcov. Boli postavené v 12. storočí. V jednej z nich je dnes možnosť sa ubytovať. Má 11 poschodí a na každom poschodí je jedna miestnosť o rozlohe 12 metrov štvorcových. Na prvom je obývacia izba s kuchynkou, na treťom kúpeľňa so sprchou. Na 5. a 6. poschodí sú spálne, na siedmom knižnica a na ôsmom malá toaleta a umývadlo. Na 10. poschodí je malá kuchynka. Jedenáste poschodie tvorí terasa s kamenným múrikom, z ktorej je vo výške 40 metrov 360 stupňový výhľad na krajinu.

Na Piazza del Duomo je aj lodžia nového paláca podestu. Vedľa nej je vstup do radnice. Nad ňou sa vypína najvyššia veža San Gimignana - Torre Grossa, vysoká 54 metrov.

Vo štvrtok sme sa vydali po ceste SR 2 zo San Quirica d´Orcia smerom na Montalcino. Po 6 kilometroch sme zastali pri jednom z najfotografovanejších a najfotogenickejších miest v Toskánsku. Pri kruhu cyprusov.

Z jednej strany cesty SR 2 je vidno kruh cyprusov a z na druhej strane sa rozprestierajú zvlnené polia.

Magická krajina pri Torrenieri v čase fotografickej "zlatej hodinky".

V piatok sme už o šiestej hodine ráno stáli pod hradbami Pienze a fotografovali Val d´Orcia. Ale zatiaľ sme na májové raňajšie hmly nemali šťastie. Oproti hradbám Pienzy sa v diaľke vypína do výšky 1738 metrov nad morom masív bývalej sopky Monte Amiata. Medzi Pienzou a Monte Amiatou sa rozkladá na 62 hektároch údolie Val d´Orcia, v ktorom mnohí režiséri natáčali filmy. Zeffirelli (Rómeo a Júlia, Brat Slnko, sestra Luna), Tarkovskij (Nostalgia), Minghella (Anglický pacient), Scott (Gladiátor).

V piatok sme zažili najdaždivejší deň dovolenky. Popoludní sme sa vybrali do románskeho kostola zo začiatku 12. storočia. Je súčasťou opátstva San Antimo. 

Románsky kostol je súčasťou opátstva San Antimo. Jeho jednoduchosť láka človeka na posedenie v lavici a zamyslením sa nad jeho majestátnosťou, ktorá mu necháva priestor pre seba smého.

ktovie, koľko rokov majú najstaršie olivy, ktorú sú súčasťou opátstva San Antimo. Olivové háje nás sprevádzali po celom Toskánsku. Olivové stromy začínajú rodiť prvé plody približne 7 rokov po vysadení, bohatá úroda je až okolo 20-teho roku, pričom najstaršie stromy majú až 1000 rokov. Zelené olivy sa zbierajú v októbri a novembri ešte ako nezrelé plody. Čierne olivy sa zbierajú v decembri, keď sú plody zrelé.

Naše toskánske raňajky na nádhernom stole z olivového dreva.

Sobotňajší deň sme sa rozhodli vydať do Orvieta. Opäť si pozrieť jeden z najkrajších chrámov Umbrie. Pre orvietsku katedrálu Santa Maria Assunta, postavenú v 13. storočí, je typické striedanie sivých čadičových a bielych travertínových pásov.

V polovici 14. storočia bola k chrámu pristavaná kaplnka San Brizio. Na freske znázorňujúcej Kázanie a skutky Antikrista namaľoval sám seba renesančný maliar Signorelli, ktorý je autorom veľkorozmerných fresiek zdobiacich kaplnku (v ľavom dolnom rohu v čiernom plášti a v čiernej čiapke).

Jedna z najoptimistickejších masových scén fresiek kaplnky San Brizio je Blahoslavení v raji.

Na menšej freske je znázornený Dante Alighieri. Vo svojej Božskej komédii píše o pekle, očistci a raji. A peklo, očistec i raj sú súčasťou Signorelliho výzdoby kaplnky San Brizio.

Uličky Orvieta majú svoje stredoveké čaro.

Agroturismo Terrapille bolo od Poderuccia vzdialené vzdušnou čiarou necelé dva kilometre. Práve k nemu vedie spod Pienze cyprusová aleja, na ktorej boli natáčané scény filmu Gladiátor. Gúglová mapa ju označuje "De Cypresses "The Gladiator" point".

Siensky dóm Santa Maria Assunta. Tento románsko-gotický chrám má nádherný nielen exteriér, ale aj interiér. Fasádu má z bieleho, červeného a zeleného mramoru. Jej autorom bol Giovanni Pisano (13. st.)

Tri zlaté mozaiky na jej hornom priečelí boli vyrobené v Benátkach v 19. storočí.

Skupina talianskych cyklistov pred sienskym dómom.

Dóm Santa Maria Assunta je známy aj svojou dlažbou. Jedna z najväčších dlažobných intarzií hovorí o najtragickejšej udalosti, pripisovanej vládcovi Herodesovi Veľkému. Jeho krutý spôsob vlády sa preniesol do biblickej tradície, ktorá mu prisudzuje vyvraždenie betlehémskych kojencov.

Vo vnútri katedrály sa nachádza kazateľnica vytvorená v druhej pol. 13. st. Nicolom Pisanom a jeho žiakmi Stĺpová kazateľnica je vytesaná z mramoru. Sú na nej zobrazené výjavy z Ježišovho života a Panny Márie s dieťaťom. Hlavnou dominantou interiéru sú najmä na pilieroch mramorové pásy v symbolickej bielej a čiernej farbe. Čierna a biela farba sú znakom Sieny.

Do knižnice Libreria Piccolomini sa vchádza z ľavej bočnej lode dómu. Založil ju pápež Pius III., ktorý sem premiestnil vzácne zväzky z odkazu svojho strýka pápeža Pia II. 

Jej steny a strop zdobia zlatom pretkávané pestrofarebné fresky Bernardina Pinturicchia, znázorňujúce v desiatich oblúkoch vrcholné okamihy životnej dráhy Pia II. V jednom oblúku je zobrazené stretnutie infantky Eleonory d´Aragona a jej manžela Fridricha III. pred sienskym biskupom, budúcim pápežom Piusom II. (ľavá freska).

Oproti dómu Santa Maria Assunta je vchod do Národného archeologického múzea v Siene. V 11. st. tu bola umiestnená jedna z najstarších a najväčších nemocníc v Európe - Santa Maria della Scala. Za pokladňou je vstup do miestnosti Capella del Manto. Na freske je výjav Stretnutie Jáchyma a Anny pri Zlatej bráne. Je to brána v Jeruzaleme, ktorú dal zamurovať sultán Sulejman I., pretože podľa židovskej tradície mal práve touto bránou vstúpiť do mesta Mesiáš.

V sále pútnikov - pôvodnej ošetrovni sú pozoruhodné nadrozmerné nástenné maľby. Ide o jeden z najväčších cyklov fresiek z quattrocenta Sienese. Znázorňuje príchod a prijímanie pútnikov v katolíckej nemocnici. Na jednej z desiatich fresiek je zobrazená návšteva pápeža Celestína III. (1106 - 1198), keď nemocnici udeľoval výsadu autonómie.

V podzemí sa ukrývajú monumentálne miestnosti a úzke chodby z tehál s labyrintami tunelov vykopaných do tufu. Nielen staroveké, ale aj modernejšie historické zbierky sa v nich takmer strácajú. Sú doplnené aj výtvarnými prácami žiakov sienskych škôl.

Piazza del Campo je určite najkrajšie námestie sveta. Nielen pre jeho tvar pripomínajúci mušľu, ale aj pre renesančné paláce, ktoré ho obklopujú a ktorým dominuje Torre del Mangia, veža vysoká 88 metrov.

Tehlová dlažba námestia Il Campo je z prvej polovice 14. storočia. Je rozdelená do deviatich lúčov, ktoré majú znázorňovať "vládu deviatich". Polícia má dnes za úlohu upozorňovať unavených návštevníkov, aby neležali na dlažbe námestia. V roku 2002 som na ňom zaspala ja sama. Vtedy ešte nebola Siena premnožená turistami.

Mali sme šťastie, že sme Sienu objavili pred vyše tridsiatimi rokmi. Vtedy sme si ešte mohli "vychutnať" takmer prázdne ulice, námestia, prírodu. Sami sme turistami. Takže sme aj my prispeli k turistickým nájazdom krásnych miest a krásnej prírody. Ale dnes sa už aj mestá a regióny začínajú brániť "nájazdom" návštevníkov. Nečudujem sa. 

V údolí Val d´Orcia je množstvo osamotených usadlostí, ktoré sú na kopci a ku ktorým vedie cyprusová aleja. Z cesty SR 2 vedie jedna z nich aj k Poggio Istiano pod mestečkom Bagno Vignoni.

Májové Toskánsko je opodstatneným rajom pre fotografov. Väčšina fotografických dielní sa uskutočňuje práve v tomto období. Nielen kvôli rôznofarebným zeleným zvlneným poliam, ale aj kvôli známym toskánskym hmlám.

O ôsmej večer sme sa vrátili späť k nášmu Poderucciu, z ktorého sa nám otvoril výhľad nielen na sopku Monte Amiatu, ale aj na fotografov rozložených takmer pred našimi dverami.

V pondelok ráno som mala nastavený budík na štvrť na šesť. O trištvrte na šesť som už mala desať záberov z nášho dvora a cesty. Na slávne toskánske hmly v údolí d´Orcia. Kvôli nim som každé ráno vstávala tak zavčasu, že na začiatku dovolenky mi to ani Ivo neveril, že to myslím vážne. Ale až na šiesty deň nášho pobytu v Poderucciu sa objavili v plnej kráse.

Okolo siedmej sa na východnej strane údolia Orcia začala strácať hmla. Ale na juhozápad od Strady provinciale del Monte Amiata sa ešte po krajine plazili hmlové závoje.

Od Pienze nás po oblohe sprevádzal červený balón. A ten zas po zemi sprevádzalo auto s prívesom na kôš. Angličania. Vedeli sme to nielen preto, že šofér mal volant na pravej strane, ale aj preto, že na aute mal značku GB. 

Toskánske usadlosti majú svoje fotografické čaro.

Ulička stredovekej Pienze.

Po sieste strávenej v našom apartmáne Il Gelsomino sme sa až pred šiestou popoludní vybrali opäť do toskánskej krajiny. Po SP 146 smerom na San Quirico d´Orcia.

Neustále sme sledovali oblohu, aby sme sa vyhli dadu. Keďže sa ťahal viac po severovýchode, my sme si zvolili cestu na juhozápad.

Tesne pred mestečkom San Quirico d´Orcia (smerom od Pienze) je fotogenické miesto piatich cyprusov Croce di Prata. Cyprusy sú  najfotografovanejšie stromy Toskánska.

Pod agroturismom Baccoleno nám pri stúpaní do kopca dokázala usmiata Holanďanka povedať, že s manželom idú na bicykloch z Verony do Ríma.

Pri našom Il Gelsomine sa veľmi dobre cítili aj mačky. Možno práve preto, že Ivo im vynášal z chladničky až príliš často rôzne dobroty.

V stredu ráno som vyšla na cestu pred naším apartmánom o štvrť na sedem . Zachytila som ešte posledné záclony hmly pred odchodom z nášho prechodného domova. O pol jedenástej sme sa po ôsmich dňoch rozlúčili s našou domácou Erikou. Večer okolo siedmej sme už opäť boli v Terze v B&B "da mamma Lo". Naši domáci - Loretta s manželom a tromi deťmi - boli zvedaví na naše toskánske zážitky.

Ráno sme sa po výborných raňajkách rozlúčili s Lorettou a na jej odporúčanie sme sa k taliansko-rakúskym hraniciam vybrali horskou cestou cez Sella Nevea. Každú chvíľu sme prechádzali ponad riečištia riek But a Fella.

Sella Nevea.

Pri hordkom jazere Lago de Predil, ležiacom vo výške 969 m nad morom, sme si urobili krátku prestávku. S dĺžkou jeden a pol kilometra, šírkou 500  metrov a hĺbkou 30 m, je druhým najväčším prírodným jazerom v oblasti Friuli - Venezia.

Nad dedinkou Cave del Predil sa vypína masív Cinque Punte do výšky 1909 m nad morom. Týmto záberom sme sa rozlúčili s Talianskom. Už o necelých 20 km sme prechádzali taliansko-rakúske hranicu. Vtedy sme si definitívne uvedomili, že naša dovolenka sa skončila. Hoci patrila k najkratším dovolenkám, aké sme v posledných rokoch absolvovali, svoj základný cieľ splnila. Zažili sme slávne toskánske hmly. A ja som sa mala možnosť presvedčiť, že moja polovička je aj do koča a aj do voza. A je s ním čoraz väčšia zábava.