Týždeň v Dolomitoch (júl 2018)

1. - 6. 7. 2018

Sassolungo (v ladinskom jazyku Saslonch) je hlavný vrchol masívu rovnakého mena. Je vysoký

3181 metrov a nachádza sa vo Val Gardene. Miestna legenda o tomto masíve hovorí, že je to pohrebisko obra. Masív Sassolungo sa skladá z ďalších piatich vrcholov.

Z nich je najvyšší Sasso Levante (3114) a najnižší Cinqueditta (2918). 

Naše prvé nedeľné ráno nás v Colfoscu privítalo so slniečkom. Pred ôsmou som vyšla pred náš apartmán, urobila pár krokov a mohla som fotografovať severovýchodnú časť monumentálneho Gruppo del Sella, smerom k Passo Gardena.

Náš byt v apartmánovom dome Barantl bol na prízemí. Majitelia - pani Clara a Christopher Kostnerovci (matka a syn) - na internetovej stránke uvádzajú "Interiéry tohto bytu orientovaného na juh spájajú štýl, komfort a funkčnosť." My môžeme k tomu ešte dodať, že bol neuveriteľne tichý. Dokonca aj všetky dvere sa zatvárali úplne potichu. Jediné, v čom sme trochu zaváhali, bolo, že sme až deň pred odchodom povedali Christopherovi, že je nám chladno. Pri našom odchode bol celý byt príjemne vyhriaty.

V nedeľu ráno sme pri raňajkách neustále počuli: ššššššššš, šššššššššššš. Keď som vyšla na priedomie, rútili sa okolo nás cyklisti. Prvý Maratona dles Dolomites sa uskutočnil v júli 1987. Zúčastnilo sa ho

166 cyklistov. Trasa bola unikátna. Prechádzala cez sedem priesmykov: Gardena, Sella, Fedaia, Duran, Forcella Staulanza, Falzarego a Valparola. Dĺžka trate bola 175 kilometrov. Odvtedy prebieha cyklistický maratón v Dolomitoch každý rok.

V roku 1990 bola trať dlhá 184 km a zahŕňala prechody Valparola, Tre Croci, Giau, Pordoi a Campolongo. Rozdiel v nadmorskej výške bol 5000 metrov. Maratónu sa zúčastnilo 951 účastníkov. Bol to aj rok prvého maratónskeho dresu, ktorý dostali všetci pretekári.

V roku 1994 sa maratónu zúčastnilo 5031 ľudí - takmer o 2000 viac ako v predchádzajúcom roku.

111 jazdcov bolo chytených bez prilby a preto bolo diskvalifikovaných. V roku 2014 bolo prihlásených

32 600 cyklistov. Organizátori sa museli rozhodnúť o maximálnom počte účastníkov nielen pre tento maratón, ale aj pre ďalšie ročníky. Maximálny počet stanovili na 9 000 pretekárov. Od roku 2016 sa do maratónu prihlasovalo viac ako 33 000 cyklistov. V roku 2018 mal maratón 3 trasy. Najdlhšia merala

138 km a rozdiel vo výške bol 4238 metrov, stredná mala dĺžku 106 km a výškový rozdiel 3130 metrov. Trasa Sellaronda bola najkratšia - 55 km s výškovým rozdielom 1780 metrov.

Cesty cez Dolomity boli uzatvorené, takže nám nezostávalo nič iné, len fotografovať prúdy cyklistov.

V Colfoscu bola trať opäť otvorená pár minút pred jednou. A aj to len smerom na Passo Gardena.

Hneď, ako okolo nás prešlo prvé auto, vybrali sme sa na fotografické potulky aj my. Masív Gruppo del Sella ma fascinuje už od roku 2008. Vtedy sme Dolomitmi len prechádzali. Počas tohto týždňa som ho mala denne pred sebou.

Z Passo Gardena sa pred nami o štvrť na dve otvoril veľkolepý výhľad na východnú stranu. Vôbec nám nevadilo, že teplomer ukazoval len 17 stupňov Celzia. Po toskánskych horúčavách, kde sme strávili dva týždne pred Dolomitmi, to bola príjemná zmena. Pod nami leží Corvara a Colfosco.

Z Val Gardeny sme pokračovali k Sassolungo a Gruppo del Sella. Gruppo del Sella je pohorie Dolomitov. Nachádza sa medzi údoliami Gardena, Badia, Fassa a Livinallongo. V bedekroch je často označované ako jedno z najkrajších miest v Dolomitoch. Je možné ho obdivovať zo všetkých strán. Kol dokola je možné okolo neho prejsť nielen po turistických chodníkoch, ale aj oveľa pohodlnejšie - autom. Toto je pohľad zo západnej strany.

Terrazza delle Dolomiti na Sasso Pordoi bude patriť k mojim nesplneným snom. Od roku 1963 vedie

z Passo Pordoi (2239 m.n.m.) na Sasso Pordoi (2950 m.n.m.) lanovka. Cesta vo "vzduchu" trvá len

4 minúty. Už v roku 2012 ma lákalo vyviezť sa na plošinu Gruppo del Sella a odtiaľ obdivovať celé Dolomity. Nevyšlo to vtedy a ani teraz. Každý deň bolo tak premenlivé počasie, že ma Ivo strašil: "Čo keď lanovka nebude môcť ísť späť? S tvojimi kolenami odtiaľ nezídeš."

Priaznivci talianskej cyklistiky si na budúci rok (2019) určite pripomenú 100 rokov od narodenia Fausta Coppiho. Známy bol aj pod prezývkou Il Campionissimo (šampión šampiónov).

Prvé víťazstvo na Giro d´Italia vybojoval v roku 1940. Spolu s Eddy Merckxom a Alfredom Bindom je spoludržiteľom rekordu s piatimi víťazstvami na tomto podujatí. Ako prvý dokázal triumfovať na Giro d'Italia i Tour de France v jednom roku. Podľa niektorých historikov počas kariéry odjazdil viac ako tritisíc kilometrov v úniku a vyhral 58 pretekov. V ankete o najlepšieho talianskeho športovca 20. storočia Fausto Coppi obsadil druhé miesto. Na Passo Pordoi mu obec Canazei dala v roku 2000 osadiť bronzový pomník "v tieni majestátnych vrcholov Dolomitov".

Pohľad na Gruppo del Sella je z južnej strany naozaj veľkolepý. Dočítala som sa, že niektorí považujú tento skalný masív za majestátny hrad. Vľavo vidno na vrchu Sasso Pordoi budovu lanovky. O trištvrte

na štyri začala obloha sivieť a my sme sa rozhodli ísť cez Corvaru domov. V Corvare bola ešte stále riadená doprava. Práve sa v nej končilo vyhodnotenie cyklistického maratónu. Len čo sme prišli do Colfosca, začalo pršať.

O pol ôsmej sa počasie umúdrilo a nás to lákalo sa ísť pozrieť aspoň do Passo Gardena. Za iných svetelných podmienok, aké boli poobede. Passo Gardena je horský priesmyk v nadmorskej výške 2136 metrov na severozápadnej strane Gruppo del Sella. O ôsmej sme urobili posledné zábery dňa.  

Hoci bolo v apartmáne pomerne chladno, malo to tú výhodu, že sa nám výborne spalo. Len sme museli mať na sebe 2 vrstvy nočného oblečenia. V pondelok ráno som až o pol deviatej urobila prvé zábery z nášho dvora. Končiare oproti nám sa halili do oblakov. 

Pôvodne sme chceli ísť na Tre Cime v nedeľu. Cyklistický maratón nám tento plán prekazil. V pondelok sme sa vydali na cestu pred pol jedenástou a o pol dvanástej sme boli v Passo Valparola v nadmorskej výške 2168 metrov. To sme ešte neboli ani v tretine cesty. Z Colfosca (1645 m.n.m.) je na Tre Cime približne 62 km. Pritom sme museli prejsť cez dva priesmyky - Valparola a Falzarego (2105 m.n.m). Potom sme mali zísť do Cortiny d´Ampezzo, ktorá leží v nadmorskej výške 1224 m.

Za Misurinou, ktorá je vo nadmorskej výške 1752 m nás čakalo posledné stúpanie. Na parkovisko pri chate Auronzo, ktorá leží vo výške 2333 m.n.m. Najväčšie stúpanie je dlhé asi 4 km. Naša fabia dostala dostatočne zabrať, pretože sme museli dávať pozor nielen na autá idúce oproti, ale najmä na cyklistov, ktorí išli pred nami do kopca. Obdivovala som ich, ako môžu takú náročnú trasu zvládnuť. Pri vstupe na cestu vedúcu k Tre Cime sa platí tridsať eurové mýto. 

O štvrť na dve sa nám podarilo nájsť výborné miesto na parkovanie. Tesne pod chatou Auronzo. To sme ocenili pri návrate späť, pretože sme k parkovisku schádzali. Na Tre Cime sme však takmer nevideli. Hoci boli končiare troch zubov v oblakoch, turistom to nevadilo. Na okružnom chodníku bolo pomerne dosť ľudí. 

Turistický chodník okolo Tre Cime je dlhý necelých 10 kilometrov. 800 metrov za chatou Auronzo je možné si vybrať: Cesta vpravo: Casón Pè de la Pala, Val Marzon, Auronzo di Cadore. Cesta vľavo: Rifugio Lavaredo, Rifugio Locatelli, Traversata Rifugio Lunelli. 

Pôvodne mal Ivo v pláne obísť celý masív troch zubov. Môj plán bol prejsť aspoň po Capella degli Alpini, ktorá je od parkoviska vzdialená 1,4 km. Ivovi som prisľúbila, že ho počkám v chate Auronzo. 

Masív Tre Cime patrí do Dolomity Sesto. Dva a pol hodinová okružná túra vedie z chaty Auronzo smerom k chate Lavaredo, potom do priesmyku Forcella di Lavaredo, pokračuje k chatám Locatelli a Lange. Nasleduje návrat k chate Auronzo. Prevýšenie je okolo 400 metrov. K Alpskej kaplnke vedie široký pohodlný chodník. Je možné na ňom stretnúť všetky vekové skupiny, všetky národnosti a aj psov. O bieleho pudlíka bolo dokonale postarané. Ak by bol z prechádzky unavený, mohol si ľahnúť do svojho pojazdného pelechu. 

Tre Cime sa skladá z troch zubov. Cime Piccola, Cima Grande a Cime Ovest. Najvyšší z nich je prostredný Cima Grande. Meria 2 999 m. Západný Cima Ovest je vysoký 2 973 m. Nad chatou Lavaredo sa vypína do výšky 2 875 m Cima Piccola. Tentoraz sme ich takmer nevideli. Pri kaplnke sa začalo schladzovať a sivá obloha začala klesať čoraz nižšie. 

Zdalo sa mi, že mám bližšie k chate Lavaredo, ktorú som už videla pred sebou. Tak som sa rozhodla ísť až k nej. O štvrť na tri išla väčšina turistov oproti mne. Ešte pred dvadsiatimi rokmi sme chodili na túry tak, ako sa má. Zavčasu ráno, alebo aspoň ráno. Vtedy je predpoklad aj na lepšie počasie. V posledných rokoch sa nám podarilo tento návyk stratiť. A tomu zodpovedá častokrát aj zmena počasia, ktorá nás zvykne čoraz častejšie nepríjemne prekvapiť. 

Vpravo od Cima Picolla leží vo výške 2 454 m.n.m. Forcella di Lavaredo. Od chaty Lavaredo (2344 m) je priesmyk vzdialený len 650 metrov s výškovým prevýšením 103 metrov. Ivo ľutuje, že tam nevyšiel. K chate Auronzo a aj k chate Lavaredo sa pohodlne dostanú aj autá. Dokonca z dvoch strán. A preto to tu majú chatári jednoduché. Zásoby do chát nemusia vynášať nosiči ako v našich Vysokých Tatrách. 

Nielen v chate Lavaredo sa dá príjemne posedieť. Keď je pekne, môžu turisti jesť a oddychovať vonku. Aj ja som sa usadila na jeden z veľkých balvanov a začala som sledovať chodník vedúci do priesmyku Forcella di Lavaredo. Nikde som ho neuvidela. Preto som si pomyslela, že už obchádza Tre Cime. Kým som neobrátila na opačnú stranu a tam som uvidela, ako si Ivo spokojne fotografuje plesnivce a iné kvety. 

Malý nákladiak na ceste z chaty Lavaredo do Forcella di Lavaredo. Závidela som. Pretože podľa fotografii z priesmyku, ktoré som si pozrela na gúgli je odtiaľ veľmi zaujímavý výhľad. Za pekného počasia až do Rakúska. 

Naše - mnou nečakané - stretnutie s Ivom pred chatou Lavaredo sme sa rozhodli osláviť. Išli sme na čaj. To bolo o tretej. 

O pol štvrtej som chcela pokračovať v ceste. Vrátiť sa k chate Auronzo. Mala som pred sebou asi 2 km pohodlnej, ale pre moje kolená predsa len dlhej cesty. Tam som chcela počkať na Iva, ktorý mal v pláne prejsť okolo Tre Cime. Keď sme vyšli z chaty Lavaredo, na severozápade bolo vidno modrú oblohu poprekrývanú bielymi oblakmi. Ale z juhu sa na nás valila čierňava. S Ivom sme sa nestihli ani dorozprávať o našom ďalšom postupe, keď začalo liať. Vrátili sme sa späť do chaty. Tentokrát sme si dali čaj a zo širokej ponuky zákuskov som nám vybrala aj obrovský ovocný koláč. Akonáhle sa vyjasnilo, nahovorila som Iva na cestu späť. Pohľad na spiatočnú cestu bol pekný. 

Ale len na desať minút. Potom na nás padla obloha. Tak sme sa vrátili do chaty na ďalší čaj.

Po pol hodine, pár minút po štvrtej, sme urobili ďalší pokus na návrat k chate Auronzo. Ani tento nám nevyšiel. Najmä kvôli tomu, že Ivo sa nechcel vzdať myšlienky, že počasie sa k večeru umúdri a on bude môcť Tre Cime odfotografovať pri dokonalom osvetlení. No len čo sme vyšli von a urobili pár krokov, opäť sa spustil dážď. Tretíkrát sme sa vrátili do chaty. Na tretí čaj. 

Pred piatou som sa rozhodla, že sa k nášmu parkovisku vydám za každých podmienok. Nakoniec aj Ivo rezignoval a vybral sa so mnou. Na niektorých úsekoch sme išli v absolútnom mlieku. Nevideli sme ani na okraj chodníka. Boli ale aj chvíle, že sme videli na vzdialenosť 10 - 15 metrov. Bola som taká otrávená, až som sa v duchu čudovala, ako môže Ivo zniesť moju veľmi-veľmi nevrlú náladu.

O pol šiestej sme sa blížili k nášmu autu. Na severe sa začala obloha presvetlovať, ale za nami bola stále čierňava. A pod nami bola masa oblakov, ktorá veštila, že nám bude pri návrate do Colfosca pršať. 

V stredu sme sa vydali na objavovanie Dolomitov smerom na Passo di Falzarego. Prvé fotografické zastávky sme si urobili o trištvrte na jedenásť za San Cassianom. Pred nami sa otváral výhľad na dolomitový masív Cunturines s najvyšším vrcholom La Cima Cunturines s výškou 3064 metrov. 

O štvrť na dvanásť sme boli v Passo Valparola. Smerom na Falzarego sa otvára výhľad na vrchol Averau (2649 m), čo je najvyššia hora rovnomennej horskej skupiny v Ampezzanských Dolomitoch. 

O dvanástej sme zaparkovali vedľa cesty v Passo di Falzarego. Hlboko pod nami ležala pod vrstvou bielych oblakov Cortina d´Ampezzo . 

Na horu Lagazuoi (2835 m) je možné sa dostať lanovkou do výšky 2762 m. Z Passo di Falzarego prekonáva lanovka 657 metrový výškový rozdiel . 

K podobnému fotografovaniu sa uchyľujem len v prípade daždivého počasia, alebo keď Ivo nemá kde zaparkovať, alebo nechce zaparkovať. V Toskánsku sme tento úkaz videli častejšie ako v Dolomitoch. 

Cyklista v bielom tričku svojim kolegom povedal: "The lady takes pictures of us." Dvaja sa ku mne obrátili s úsmevom, ale jedného nechalo moje úsilie ľahostajným. Nefotografujem, ak nemám súhlas, ale dvaja smejkovia mi ho dali. 

Tofana di Roses so svojou výškou 3225 metrov sa pred nami ukryla. 

Nad chatou Gallina, ležiacou priamo pri ceste medzi Cortinou d´Ampezzo a Passom di Falzarego, je pod "deviatimi zubmi" množstvo lavínových zátarasov. 

O tretej sme už boli "doma" v Colfoscu. Cestou z Falzarega do Arabby nás v 18 zákrutách naháňal dážď a len čo sme sa z auta presťahovali do apartmánu, spustili sa z oblohy prúdy vody. Prestalo pršať až pri západe slnka. Pár minút pred deviatou. 

V stredu som prvé zábery dňa robila nezvyčajne zavčasu. O pol siedmej. Na potulky sme sa však vydali až o deviatej. Smerom do Passo Gardena. Žiaden plán sme nemali. Chceli sme sa rozhodnúť podľa toho, ktorým smerom bude najkrajšia obloha. 

Po ľavej strane cesty z Colfosca do Passo Gardena je veľké štrkové parkovisko pre ferratistov - Piazzale via Ferrata Brigata Tridentina al Pisciadù. Z neho vychádza vraj najviac navštevovaná ferrata z Dolomitov. Z Gruppo del Sella steká viacero vodopádov. Jeden z nich sme videli priamo z nášho dvora (vľavo). Ďalší zas steká zo skál po prechode Passom Gardena smerom na Selva di Val Gardena.

Skalnaté plošiny nad Selva di Val Gardena. Vľavo od nás bolo majestátne Sassolungo a po pravej strane sa nad nami vypínalo Gruppo del Sella.

Cyklisti z Nemecka požiadali Iva o skupinovú fotografiu, čo som na urobenie záberu využila aj ja. Vôbec na nich nebolo vidieť, že absolvovali cestu do poriadneho kopca. 

Passo Sella (2240 m) je najvyšší taliansky priesmyk, ktorý je dosiahnuteľný verejnou prístupovou cestou. Na množstvo áut, motoriek a cyklistov, ktorí ním prechádzajú, tohto roku striehli mnohé značky upozorňujúce, že na ceste sa pracuje a semafory, ktoré riešili najkomplikovanejšie úseky. 

pokračovanie pripravujem